Štandard F.C.I. číslo
č. 153

Klasifikácia F.C.I.
Skupina 6 : Duriče, farbiare a príbuzné plemená
Sekcia 3 : Príbuzné plemená
bez pracovných skúšok

»

Typickým plemenným znakom dalmatínskeho psa je jeho biela srsť pokrytá čiernymi, alebo pečeňovohnedými bodkami, ktoré sa nemajú zlievať. Šteniatka sa rodia bez škvŕn, tie sa objavujú na tele až na 10. až 14.deň života.  Ide o stredne veľké až veľké plemeno, ktoré je robustné, dobre osvalené s dlhším chvostom a elegantným krkom. Lebka je plochá s jemným laterálnym zaoblením, najširšia medzi ušami, spánky dobre formované a koža na celej hlave je bez záhybov. Ňucháč je veľký, kompletne pigmentovaný a jeho farba má zodpovedať farbe bodiek. Pysky pevne priliehajú, nesmú ovísať, čeľuste sú dobre vyvinuté a majú nožnicový zhryz. Oči má oválne, pigmentované v súlade s farbou bodkovania. Uši sú skôr vyššie nasadené a nesené priliehavo k laterálnej časti hlavy. Chrbát je silný a rovný, hrudník hlboký a priestranný. Chvost je nasadený v predĺžení krížov, dosahuje približne po päty. Osrstenie je krátke, lesklé, tvrdé a husté po celom tele.

Štandard FCI:     http://www.fci.be/Nomenclature/Standards/153g06-en.pdf 

Dalmatínec je priateľskej, dobromyseľnej povahy, je inteligentný a učenlivý. Neprávom má povesť hlúpeho psa. Občas je tvrdohlavý tzv. „úmyselne hluchý“ voči príkazom, čo však dá výcvikom zvládnuť. Tento pes si vie poradiť v každej situácii a v rebríčku pracovnej inteligencie /cvičiteľnosti/ sa radí do kategórie „nadpriemerne pracujúcich psov“. Svojim temperamentom sa hodí pre aktívnych ľudí a svojím priateľským vzťahom k deťom je vhodný ako rodinný pes. Taktiež je znášanlivý k domácim zvieratám. Nie je vhodný ako strážca. Hodí sa do väčšieho bytu i na záhradu a nakoľko má rád teplo, nemal by byť umiestnený celoročne mimo domu. Majitelia dalmatíncov sa často venujú so svojím psom psím športom ako napr. agility, coursing. Je uplatniteľný v služobnom výcviku, zdravotnom výcviku –pr. canisterapia, pachových prácach ale predovšetkým ako durič a farbiar. Na poľovanie má vrodený talent. U nás na Slovensku žiaľ nemôžu dalmatínci robiť lovecké skúšky. Netreba zabúdať na jeho neuveriteľne kladný vzťah ku koňom, stále je upotrebiteľný ako ochranca a sprievodca koní. Predovšetkým je však výborný spoločník a kamarát, miluje ľudí.

Možno usudzovať, že dalmatínsky pes bezpochyby pochádza z Dalmácie. A predsa sú o jeho pôvode pochybnosti. Patrí medzi najstaršie známe plemená, ktoré zmenilo svoj vzhľad len minimálne. Už v staroegyptských hrobkách faraónov sa objavujú zobrazenia - nápadne bodkovaní psi, ibaže s postavou chrta. V 18.storočí sa nazýval „bengálsky durič“, takže existuje aj názor, že pochádza z Indie, odkiaľ sa rozšíril po Stredomorí a nakoniec sa dostal do Anglicka. Ide o pôvodne poľovné plemeno, ktoré sa v historických dobách využívalo ako durič alebo farbiar. Neskôr sa však tomuto poslaniu odrodil a stal sa z neho spoločenský pes. Osobitne si ho obľúbila šľachta ako elegantného sprievodcu jazdcov na koňoch a kočiarov. Ľudia objavili jeho výborný vzťah ku koňom, pričom vykonával sprievod i dostavníkom a rôznym iným konským povozom, pričom ich chránil proti zlodejom a vlkom. FCI zverejnilo prvý štandard Dalmatínca r. 1955 pod menom „dalmatínsky lovecký pes“. Dodnes zostal spoločenským psom, i keď by určite stálo za pokus obnoviť v ňom jeho driemajúce poľovné schopnosti.

Nakoľko má dalmatínec krátku srsť, odporúča sa chovať ho hlavne v zime v interiéri. Stará srsť by sa mala odstraňovať denne gumovou masážnou rukavicou a je potrebné čistiť mu zvukovody. Čo je dôležité, potrebuje dostatok pohybu, pri ktorom si vybije svoju energiu. Dlhé prechádzky, beh pri bicykli či iné športy z neho robia veľmi šťastného člena rodiny. Z chorôb je náchylný na bežné ochorenia veľkých plemien, ale aj na takzvané „choroby bielych psov“- hluchotu. Vzhľadom na jeho bielu srsť je treba dôslednejšie vyberať stravu – vylúčiť alergény.