Štandard F.C.I. číslo
č. 160

Klasifikácia F.C.I.
Skupina 10 : Chrty
Sekcia 2 : Hrubosrsté chrty
bez skúšky z výkonu

«

Írsky vlkodav je mohutný pes, ktorý však pôsobí elegantne a ľahko, na rozdiel od ťažkej  a mohutnej dogy. Jeho zjav je harmonickým vyjadrením sily pri zachovaní symetrie tela, elegancie a pružnosti pohybov. Jeho hlava je dlhá, pomerne štíhla s dlhou a silnou čeľusťou i sánkou, s tmavými očami  a malými, zloženými ušami. Krk má dlhý a svalnatý, klenutý bez voľnej kože tvoriacej lalok, alebo záhyby, hrudník veľmi hlboký so širokými prsiami, chrbát dlhší, rovný, bedrá silné, mierne klenuté, zadok silný, brucho vtiahnuté a chvost dlhý, hrubý a nesený v miernom oblúku dohora. Hrudné a panvové končatiny sú rovné, svalnaté s oválnymi labkami s dlhými, silne zovretými prstami, veľmi silnými a zahnutými pazúrmi. Srsť je tvrdá a hrubá na tele, na nohách a na hlave, ale najviac medzi očami a na spodku papule. Farba srsti je biela, plavá, červená, sivá, čierna, pásikovaná, často s tmavou maskou a kombinácia týchto farieb.    

Štandard FCI:     http://www.fci.be/Nomenclature/Standards/160g10-en.pdf

Írsky vlkodav je vo všeobecnosti priateľský, mierumilovný, pokojný, vyrovnaný pes milujúci ľudí a predovšetkým deti, ktorého tiež prezývajú „nežným oborom“. Svoju rodinu miluje a jej nadovšetko verný. Dobre sa hodí k deťom, voči ktorým a celkovo voči menším a slabším, prejavuje veľkú trpezlivosť. Je veľkorysý a ohľaduplný. Keď mu začne prekážať detské šantenie jednoducho sa zdvihne, prekážku jemne prekročí a s kľudom odkráča inde. Pre ich úžasnú empatiu, ľahkú ovládateľnosť sú vhodní aj na canisterapiu. I keď patrí vlkodav k najpriateľskejším a dobre ovládateľným psom, je veľmi dôležité ho už od malého šteniatka dôsledne vychovávať k poslušnosti, vďaka čomu sa stáva poslušným a neodolateľným spoločníkom. 

Keďže je to pán pes, ktorý je inteligentný, hrdý, s vlastnou hlavou, musí výcvik rešpektovať tieto jeho povahové vlastnosti. Výcvik preto nevyžaduje len dôslednosť, ale tiež citlivosť a láskavé vedenie. Výchova nesmie byť nátlaková alebo násilná.  Vlkodavy sa radi a rýchlo učia, preto je ich výcvik zábava a radosť. Nemajú radi stereotyp, ktorý ich nudí. Nie sú žiadny peciváli a na vybitie nadmernej energie potrebujú dostatok pohybu, preto je vhodný pre každého, kto je mu schopný zabezpečiť primeraný životný priestor, veľa pohybu a veľa lásky. Ľudia od neho nemôžu očakávať, že sa od nich na prechádzke ani na krok nevzdiali. Keď mu skríži cestu korisť, buď je v strehu majiteľ a uvidí ju skôr a psa odvolá, alebo si počká, kým sa korisť psovi nestratí z očí /vlkodav loví zrakom/. Vlkodav je nielen fantastický spoločník ale i fanatický lovec. Hodí sa pre coursingové závody.

Pôvod tohto najväčšieho plemena psov  je zahalený tajomstvom, nakoľko je toto plemeno staršie ako história krajiny, podľa ktorej sa volá. Írsko bolo okolo roku 400 pred n.l. osídlené Keltmi a predpokladá sa, že predchodcovia dnešného vlkodava sa na britské ostrovy dostali spolu s nimi. Kelti  boli známi svojou loveckou vášňou, pri ktorej používali na štvanie zveri mohutné, veľké, rýchle a obratné psy, ktoré dosahovali výšku 3 až 5 stôp (91-152cm). V dávnej minulosti boli dávny predkovia dnešného vlkodava využívaní  pri love na vysokú zver, divé prasatá a vlkov, proti ktorým strážili i obydlia a stáda. Vďaka ich všestrannosti , impozantnému vzhľadu a vyrovnanej povahe boli vlkodavy celé stáročia vysoko cenené. Vlastníctvo vlkodava bolo výsadou kráľov a šľachty. Taktiež boli často posielaní ako veľmi cenné dary kráľovským rodinám do celej Európy a Škandinávie. Vďaka obrovskému záujmu - častých exportov do cudziny a nárastu vlkov v Írsku bola v roku 1652 vydaná deklarácia zakazujúca vývoz írskych psov kvôli ich nedostatku. Po vyhubení vlkov prišli vlkodavy o svoju prácu, ich počty sa rapídne znížili a plemeno koncom 17. storočia temer vyhynulo.  Záchrana prišla v podobe kapitána Grahama, ktorý začal s regeneráciou vlkodava. Zozbieral po Európe posledných niekoľko jedincov, ktorých krížil s deerhoundami a dogami, čím vytvoril vlkodava ako ho poznáme dnes. V roku 1885 založil kapitán Graham klub írskych vlkodavov a v roku 1925 ho uznal anglický Kennel Cluc za športové plemeno.

Írsky vlkodav potrebuje pre svoj zdravý fyzický i psychický vývoj veľa pohybu, behania a dlhých prechádzok. Tak ako u všetkých veľkých a najmä u gigantických plemien je mimoriadne dôležitá fáza rastu a preto je kvalitná výživa  a usmerňovaná fyzická aktivita u mladého vlkodava alfou a omegou. Najviac rastie v období od 4.do 7.mesiaca, potom sa jeho rast spomaľuje, pes dospieva zhruba vo veku 3 rokov, fena o rok skôr. Do veku 12-15 mesiacov je veľmi dôležité aby neboli nadmieru zaťažovaný. Pohyb potrebujú, ale mali by si ho do tohto obdobia dávkovať sami, pretože vyvíjajúca sa kostra je na preťaženie veľmi citlivá. Taktiež je veľmi dôležitá jeho strava, ktorá musí byť už od šteňaťa kvalitná a vyvážená.  Pred kúpou šteňaťa si musíme byť vedomí, že to bude niečo stáť.

Veľkým rizikom u vlkodava tak ako u všetkých veľkých plemien je torzia žalúdka a najviac zaťažený je pohbový aparát a srdce. Mladých psov do veku do 2 rokov kŕmime 3x denne a  dospelých 2x denne. Či psa kŕmime správne poznáme podľa jeho kondície, kvality srsti, vitality, celkovej stavbe tela a výkalov. V šteňacom veku ho treba dobre socializovať a snažiť sa zmierniť jeho lovecké pudy pri styku s ostatnými , hlavne menšími zvieratami. Čo sa týka jeho hrubej srsti, tá si nevyžaduje veľkú náročnosť. Stačí ju raz, dva razy za týždeň vyčesať a príliš časté kúpanie šampónom srsť príliš vysúša. Vďaka svojej srsti je dobre chránený pred chladom a vlhkom je možné ho držať celoročne vonku /ak má k dispozícii prístrešok a zateplenú búdu/, avšak najšťastnejší je pri svojej rodine.